.png)
Už je to 36 rokov, čo sa v jadrovej elektrárni v Černobyle na severe Ukrajiny odohrala najhoršia ľudská katastrofa v histórii. Ako však tragédia z roku 1986 v skutočnosti vyzerala pre hasičov a záchranárov, ktorí obetovali všetko, aby potlačili hroznú jadrovú katastrofu v Černobyle?
Hasiči, ktorí bojovali s počiatočnými požiarmi v Černobyle v apríli 1986, nemali na sebe nič viac ochranného ako prilby, bundy a topánky, aby uhasili niekoľko požiarov. Hoci to mnohí v tom čase nevedeli, bežali smerom k istej, bolestivej smrti.
Katastrofa sa začala 26. apríla 1986, keď inžinieri v jadrovej elektrárni v Černobyle začali s rutinným bezpečnostným testom parnej turbíny v jednom z jej reaktorov. Ľudská chyba a nedostatky v konštrukcii sovietskeho reaktora spustili nekontrolovanú jadrovú reťazovú reakciu. Jedno z jadier reaktora jadrovej elektrárne sa začalo zahrievať a roztápať. Výbuchy pary otriasli zariadením, otvorili reaktor č. 4 a spôsobili masívny požiar v reaktore. Oheň spálil 5 % rádioaktívneho materiálu jadra. Neďaleké mesto Pripjať, ktoré má 49 000 obyvateľov, bolo nakoniec evakuované spolu s ďalšími 68 000 zo širšej uzavretej zóny.
Ako prví boli na mieste hasiči z elektrárne pod vedením poručíka Volodymyra Pravyka. On a jeho hasiči cítili a počuli výbuchy, okamžite zaradili rýchlosť a vyrazili smerom k dymu. Netušili, že reaktor práve explodoval. Keď si Pravyk uvedomil rozsah katastrofy, uviedol celý región do pohotovosti a nariadil všetkým posádkam, aby prišli na pomoc v Černobyle.
Hasiči z celého regiónu Kyjeva – 37 hasičských jednotiek zložených zo 186 hasičov poháňajúcich 81 CAS-iek – sa medzitým vydali smerom k oblaku rádioaktívneho dymu.
Pravyk a jeho 13 mužov čelili sérii známych i neznámych výziev. Hasiči v Černobyle vedeli, že strecha reaktora bola postavená z asfaltu, ktorý bol nielen horľavý, ale rozšíril sériu požiarov po celej budove. Nevedeli, že oxid uraničitý použitý v palivových tyčiach jadra tiež explodoval a horel spolu s rádioaktívnym grafitom používaným na spomalenie rýchlosti neutrónov, čím sa na streche vytvoril vysoko toxický a rádioaktívny dym.
Smrteľná dávka žiarenia je približne 400 – 450 ekvivalentných röntgenových lúčov človeku (rem), ktoré sa udržia v krátkom časovom období. To je dôvod, prečo tímy na čistenie jadrových zariadení pracujú v malých skupinách na krátke časové obdobia. Na mieste v Černobyle vypúšťala strecha 20 000 rem za hodinu. Bližšie k jadru to bolo skôr 30 000 rem.
To nevedel ani Pravyk. Hasiči videli len maximálne hodnoty radiačných dozimetrov v zariadení.
Odhaduje sa, že 70 ton uránu a 900 ton grafitu spolu s ich požiarmi vyprodukovali každú hodinu šesť až sedemnásobok smrteľnej ľudskej dávky žiarenia. Keďže v objekte bolo nefunkčné všetko, čo slúžilo na hasenie požiarov, vrátane čerpadiel, ktorými sa voda dostávala na strechu, museli hasiči položiť hadice, aby sa k nim dostali z cisterien. To zahŕňalo strechu, ktorá bola asi 70 metrov vysoká.
Pravyk spolu s hasičmi Nikolajom Titenokom, Vladimirom Tishurom, Nikolajom Vashchuckom, Viktorom Kibenokom a Vasilijom Ignatenkom vytiahli hadice na strechu cez požiarny schodík, aby naliali vodu na jadro, ktoré dosiahlo teplotu viac ako 2000°C. Čoskoro začali pociťovať účinky uránu a museli byť vyslobodení z horiacej budovy, pretože im ochabli svaly a začali zvracať.
V jadre by človeku trvalo 48 sekúnd absorbovať smrteľné dávky žiarenia. Pravykovi a jeho hasičom to trvalo len jednu hodinu. Hovorilo sa, že žiarenie bolo také intenzívne, že Pravykove oči zmenili farbu a Titenokova pitva odhalila na jeho srdci popáleniny.
Ako sa v Černobyle dorazilo stále viac hasičov, noví prichádzajúci pochopili, že idú do horiaceho jadrového reaktora. S vedomím, že ich to môže stáť život, aj tak vošli a hasili požiar. Museli zabrániť rozšíreniu ohňa na reaktor číslo 3 cez asfaltovú strechu. Reaktor č. 4 chrlil do vzduchu nielen urán a grafit, ale aj rádioaktívne cézium-137, jód-131 a stroncium-90.
Pravyk a ďalších 27 hasičov, ktorí zomreli na chorobu z ožiarenia v nasledujúcich týždňoch, boli stále rádioaktívny. Na ochranu verejnosti ich museli pochovať pod veľkým množstvom zinku a betónu. Česť ich pamiatke!
Hasiči zapaľujú sviečky na pamiatku svojich padlých bratov pri pamätníku obetiam Černobyľu v Slavutichu, meste, kde žije personál elektrárne, asi 50 kilometrov od jadrovej elektrárne. 26. apríla 2018.
Pamätník černobylských hasičov